Fresky

Nevzal si výťah, potreboval ešte chvíľu kráčať, stúpať, čokoľvek. Neprezvonil Nine, nechcel ju budiť. Ak by zdivetá Natália bola čo i len trochu hore, hodlal zobudiť ju, nie Ninu. Nakoniec predsa len zdvihol telefón. Číslo si vzal už dávno. Pre istotu. Natália to zdvihla rýchlo.

-          Trafil si zlé číslo , doktúrku – povedala s náznakom pobavenia, miesto pozdravu.

-          Trafil som dobre, pustíš ma dnu ? – vravel priateľsky.

-          Porozmýšlam – oznámila, pred tým ako mu zložila.

Usmial sa a oprel o dvere. Tá žena, nech bola akákoľvek, mala v sebe určitú dávku skrytého humoru pre neho v jej chovaní. Ako predpokladal, nenamáhala sa ani cez seba si niečo prehodiť, otvorila mu dvere v polozapnutom pyžame a nepovedala ani slovo, kým sa jej zdravil.

-          Jak sa máš Natália? – spýtal sa ešte pri vyzúvaní.

-          Dobre, až na to , že si ma vyrušil pred tým, ako som sa spravila. Čo už s tebou , snáď to napravíš vedľa . – povedala typicky sucho . Bez možnosti poznať, či to myslí vážne alebo nie. Radkovi sa chtiac nechtiac roztiahli kútiky od ucha k ucho a chvíľku sa na ňu díval. Rýchlo ho preskenovala a zahlásila vecne bez servítky

-          Skapal ti niekto na stole, že vyzeráš tak doje**ne ?

-          Hej, umrel nám na stole, ja som asistoval ale i tak... – ticho povedal. Natália ho potľapkala svojsky po pleci a s upretým pohľadom pokračovala

-          Stáva sa. Ale štatisticky ťa zase čaká za život skôr sada úspechov, máš pokiaľ viem šikovné ruky  – pozdvihla pobavene kútik – aspoň teda, čo viem, že na sále ich také máš. Podrobnsti mimo ma nezaujímali. A dúfam, že zaspím skôr jak ich odvedľa budem počuť.

Zdvihla mu náladu. Skoro sa pobavene zasmial. Ako vtedy keď ju stretol na parkovisku a cynicky konštatovala s tvrdým čiernym humorom výsledky jej štatistík z rozvojových oblastí. Vtedy vlastne s ňou prvý krát rozprával a zistil, že v rebríku nekonvenčných žien, ktoré poznal, sa vyštverala bleskurýchlo na prvé priečky. Nedalo sa povedať, že kladnej, len extravagantnej. Ale našiel v jej správaní určité prvky, ktoré ho privádzali k pocitom náklonnosti a sympatie. Jeho kolega nakoniec konštatoval, síce trochu zaskočený jej príležitostnou prostorekou vulgárnosťou, to isté. Nina na ňu ale reagovala zvláštne. Ani nevedel pomenovať ten pocit, ktorý nadobúdal, keď o nej rozprávala. Jednak celkom nerozumel, ako je možné, že tak ťažkopádne spolu komunikovali, i keď pochopil veľmi rýchlo, že Natáliu udržať v dlhom rozhovore je výdajom energie, ktorú by on sám nebol ochotný investovať.

Vošiel potichu do Nininej izby. Ešte jej trochu svietili hviezdičky na plafóne. Každý rok, čo boli spolu, ich bolo o jednu viac. Poodtiahol si stoličku a sadol si na ňu. Padal sneh. Díval sa z okna a vracal sa pohľadom na veľmi sporo osvetlenú Ninu. Dýchal vôňu jej izby, tú sviežu, tú ktorá ho liečila, keď sa k nej priblížil, keď ju pritúlil. Čupol si vedľa postele a díval sa na ňu zblízka a prechádzal jej jemne po vlasoch. Bola o toľko mladšia a tak neuveriteľne rýchlo sa to stalo nepodstatné. Dýchol jej jemne na krk. Až zachytil jemné otočenie, zašuchotala perina a dve teplé ruky sa mu ovinuli okolo krku. Za chvíľu ucítil známi dotyk pier a začal rozospatý šepot – „Zblúdili miláčik “ , šepkala a vťahovala ho do postele, ako do snehového kráľovstva nehy. „Ešte studený za uškami“ , pokračovala a kĺzala mu po ušiach horúcimi rukami , „Môj vychladený ... miláčik , brr “ – pošúchala ho dlaňami po rifliach na  stehnách . Vravel jej ahoj, každým dotykom, nenáhlivo, pomaly, bolo to veľké nikde nezačínajúce a nikdy nekončiace ahoj.

Natália ale spať nešla. Blúdila jej myseľ. Kaťa odišla ako predpokladala po pár týždňoch. Opäť ňou presiakla na kosť. Avšak s o poznanie kratším liečením. Zakaždým, keď ju stretla za tie roky, pociťovala rovnaké pocity. Potrebu pomôcť jej, okúzlenie, obavu a úzkosť z pohľadu na miznúcu kostričku, nechuť z niektorých jej čoraz skreslenejších názorov, opäť okúzlenie, potom únavu, väčšiu únavu a nakoniec úľavu. Úľavu z jej odchodu.

Vedľa boli ticho. Aj by si ich, len tak pre zábavu, na chvíľu vypočula. Len aby sa naladila. Zarozmýšľala sa, aká asi by bola Nina pod jej rukami. Ale striasla sa tej myšlienky preventívne rýchlo. I keď niekedy, keď sa na ňu dívala, vracal sa jej do žíl ten lovecký apetít, ktorý intenzívne pociťovala, keď s ňou tancovala. Lenže ten apetít voči ženám sama ovládala a veľmi presne. Lovecký apetít, ktorý láka zviesť a použiť len telo. Žiaden iný cit tam nemiešala. Vedome. Vedome, poučená. Za citovú náklonnosť neplatila ona. Stačilo, čo zaplatila za Kaťu.

Keďže bola báječne vyspatá, z trojdňového váľania, rozmýšlala čo s nocou. Dávno nebola loviť, prišlo jej na rozum. Vzala zrkadlo a skúmavo sa pozrela na svoju tvár. Vzala čiernu linku a obtiahla oči. Vytieňovala ich do mačacieho tvaru. Špirála dotvorila šelmovité oči. Natiahla na seba úzke čierne šaty, silonky, vysoké čižmy. Ruky zmizli v kabáte, ústa za vysokým čiernym šálom, a jej postava za prvým , potom druhým kríkom a nakoniec sa stratila v útočisku dňa – dlhej noci.