Fresky

Zablúdiť sem je ako dnešná cesta domov. Spomínala som si na detstvo, na naprvší moment pamäti. Na niečo, čo v nej zostalo ale nebolo oživené tisíc krát vojetými príhodami ani fotkami. Je trochu tragické ako málo si pamätám z drobných rokov. A predsa pri spojitosti so zemou sa prebralo pár nejasných spomienok. Zrazu som celkom iste bola na te úzkej tráve vedľa ruží, po pravej strane boli ovocné stromy. Vedľa ruží ten sľudou vykladaný chodník so schodom v polovici trasy pozdĺž domu. A ten istý schod bol aj na tom trávniku. Celkom isto som tamaď zdvíhala koleno a na konci bola hrboľatá stena a na nej skleník. V ňom vysoké paradjky a kvapky odparanej vody vytvárajúce dojem prehuleného skleníka. Prešla som takto v mysli s rukami na zemi pôdorysom záhrady, pri kráčaní neosvetlenou ulicou. Myslím že chodník za bránou bol asfaltový a matne ma napadol odtok na ceste. Myslím, že som si spomenula na botník zakrytý látkov a na nie práve vábnu lampičku nad vchodom. Dokonca na popolník na parapete. A na bledomodrý dres - to som zahnala spomienkov na fotku. A na fialový lesklý. Neviem, či som ho mala. Najrannejšie spomienky ,na tých pár pračudesne postupne vyhrabávaných spomienok, som mohla mať z troch rokov. Maximálne asi 24. Nepamätám si zatiaľ jediný moment z gymnastiky na ktorú som chodila asi do 5tich. Naopak len na jediný moment z prvého ročníka. Ale spomenula som si na sľudu na chodníku. Možno aj tam nájdem nejakú stopu, neskôr... Nejaký drobný hrbol na stene, ktorého som sa dotkla.