Fresky

Mala som rada gymnastiku, viac modernú ako športovú. Páčili sa mi stuhy a kruhy a dlhé nohy. Páčil sa mi aj balet. Páčili sa mi prelomené priehlavky, krásne vystreté stehná smerom k slnku .  Vstávala som kvôli tomu a na satelite o piatej ráno pozerala prenos. To som mala desať. Všetci spali a ja som pozerala na gymnastky.

Naopak na balet som sa nedívala nidky. Ani neviem s určitosťou , či som na nejakom bola.Ale keď vidím všetky tie mne nič nehovoriace labutienky, podobajúce sa jedna druhej, tak prepínam. K tomu ešte nejaký nahlúpli dej predpokladám, asi ako v opere, a sme doma. A tak som pozerala na gymnastiku, kde sa naháňali za krúžkami, tancovali na divnú hudbu, robili babuľky stejné pohyby  s priestorom na variáciou menším ako keď ste vo vezení. Ale i tak niečo ma nútilo sa na to dívať.

Potom zase tu boli krasokorčuliari. Akože hej , sú rýchlejší, aj i všeličo ukážu na korčuliach, ale kto si obuje korčule aby na nich skúšal to, čo sa dá zadarmo na boso. Ale zase piruety sú krásne, to je pravda.

Čo ešte. Ešte boli tu potápničky, čo robili vo vode to, čo by mohli keby vedeli lietať. Niektoré veci boli okúzľujúce.
Už len pre tie vodové perličky poletujúce okolo presne zdvihnutých nôh. A kamera pod vodou. A zhora a tak. Tá tomu pridala perspektívu. Takú tu vzducho-vodnú, zospodu-zboku-vrchovú. Bavilo ma čakať na plesnutie nožičiek , ručičiek a striekanie vody.
Aj tie tvary ktoré zhora vytvárali, fraktálové štruktúry, a všelijaké iné dynamicky sa meniace a vodu rozprskávajúce štruktúry.
Symfónia pohybu. Ale zase nikdy ma veľmi neočarovali pokusy o tú synchornizáciu vo vode, ktorá vlastne na vzduchu je zadarmo. Akože je to pekné že dve akvabelky akože idú rovnakým smerom a akože sú synchornizované ale radšej by som , keby sa s tým čo dokážu tam slobodne metali.

A tance, niektoré krásne, ale tak málokedy ma oslovila hudba. A moderné tance, kde tanečníci sa hýbu na kvákanie žiab a chcú vyjadriť, niečo, čo daký hendikepovaný by povedal telom bez námahy.
Vlastne tým chcem povedať, že som milovník ženských športov. I keď to tak neznie.
Možno je to tým, že by som viac brala vidieť ich robiť svoje kúsky, v oblečení, ktoré oni majú radi a tak.

Možno hip hoperi sa v tom urvali. Street dance. To je fajn. Cítiť tam grády. Cítiť tam život.
Labutienky, gymnastiky, akvabely a tak ...
je to pekné, že tancujú, že im dajú podíky...
je pekné, že pár tancuje vášeň a akože aj ju vie akože naplácať na tvár.

Ale tak dumem, ako by to vyzeralo, keby tak sa všetci tí vysokotrénovaný trhli z reťaze.Myslím, že by som si konečne zgustla.  Konečne by nemuseli vrážať do "náročných prvkov" energiu, ktorej vlastne často ani nie sú hodné.  Konečne by som si zgustla na výraze tela samotného, na unikátnom prejave každého z nich. Čítala by som v nich, túžby, nehu, tvorivosť, zmyselnosť.
Mňam.
Vždy som túžila ísť na nejakú tú party, kde sa trhnú z reťaze. Ako v hriešnom tanci. Dívala by som sa , ako tam riadne telesne, športove, zmyselne sa predvádzajú. Pričom by koketovali len so slobodou.