Fresky

   Najprv som chcela byť človekom .
Chcela som kráčať popri priezračnom jazere.
Kráčať, nahá, dotýkať sa stromov, otáčať sa za slnkom, ležať
na kameňoch a nechať sa hladiť slnkom.
Ponárať sa a dívať sa cez zvlnenú hladinu na mesiac,
dotýkať sa dna, presypávať piesok medzi prstami.  
Ale človek mal toho mnoho pred sebou, mnoho potrieb, primálo času .
   Tak som sa chcela stať trávou alebo akýmsi zabudnutým kvetom.
Tak jednoduchým, že by mi dážď, slnko a  vietor stačili k životu.
Tak prostým, že by som vstávala s pocitom, že budem len voňať...





Tak zabudnutým a nepoznaným, že by o mne nebola zmienka
v atlasoch rastlín.
Takým, pri ktorom by sa zastavili motýle, spočinuli na listoch.
Lupene by som otáčala za krásou a sympatiami.
Nálady menila do farieb .
Len by som sa rozvíjala a zaspávala. Pozerala na nebo, na vtáky,
na mraky, vedela kedy príde búrka a čítala príbehy z kvapiek . 
Všetko vlastníctvo by boli len hlboké korene, troška spodnej vody,
 pokoj v kvetej duši, peľ.
Objímala by ma príroda a pritom nikto.
Bola by som tak slobodná...

    ...
 
Bola by som ?
Rastlina pripútaná k pôde.
A je vtak slobodný ?    Plávajúci po oblohe v mohutnom kŕdli.
Alebo voda ? je slobodná ?    Vždy smerujúca k utrobám zeme.
A vietor..kamene...človek...
...

Budem myšlienkov.