Fresky

Piatok:
Vlak som stihla na minútu. Ňáku minútu som chcela čítať, ale vlastne som nechcela.
Vystúpila som v Poprade, zamavála akurát električke do Smokovca (ušla mrcha) a vydala sa medzi krákajúcimi vranami pred stanicou hľadať čokoľvek, čo je podobné nejakému zariadeniu so záchodom, reštikou a tak. V cca 15 min okruhu som neuspela.
Tak som zadržala a nasadla do električky na nástupišti ŽeR, či čo. Hej neni to číslo. Ono turisti nevedia ani čo je nástupište, takže nástupište ŽeR ich asi už nedostane. Vlastne si myslím, že keď sa prejdú kolosálnou stanicou Popradu ( ktorá onehdá isto čnela sa v nejakom katalógu monumentálnych neužitočných stavieb, dizajnovaných po vzore našich východných bratov) tak ich už nedostane vôbec nič. Poprad sa s turistami proste nemazná a rázovistosť Slovenska sprostredkuje v plnej poľnej na dva pohľady.

Električka bola super. Maďari boli nadšení Tatrami od prvého momentu. Vyťahovali fotáčiky a sadli by si mi aj do klína pre dobrý záber. Ale ich entuziazmus ma úplne zelektrizoval a tak som sa chvela čoraz viac do Smokovca. A Smokovec sa blížil. S mojím orientačným zmyslom, zo zásady fixujúcim veci ako obsah výkladu, klenba okna som po pár krokoch zneistela. Volám Teidovi, oznamujem mu , že cieľová chata asi neni v Smokovci. Bodro so mnou súhlasí a nasmeruje ma do Tatranskej Lomnice.Mne to neva. Ja viem, že keď mi povedia, choď z miesta A do B, nájdem C, budem sa tam chcieť ubytovať u kamaráta s náhodne  deformovaným priezviskom a kľudne budem platiť Československou menou. Našťastie osud mi na cestu pričaroval Táňu. Táňa je ryšavá , má pehy a drela so mnou gympel. Ide sa vydávať, tak jak tí ostatní, tiež len tak ;)  Okukla som Smokovec, nespoznala uja Prečonie do telefónu a vydala sa zasa na púť. Áno , tatranská lomnica bolo to pravé. Výklady s volovinami na ľavo, hotel žltý, určite by som to nakoniec jedného dňa našla aj bez Teideho :) Za predpokladu nezmenených predpokladov .

Nuž. Osadenstvo sedelo u Starej Mami. Stará mama sa stala našou materou, živila nás na obed, podvečer, večer nie. Večer sme jak bábatka spali. Páry asi nie, ale na to som sa ich nepýtala :) Zoznámila som s novými tvárami. Staronovými. Čo povedať o niekom, o kom viete toľko ale pritom ani neviete toľko . No. Bola tam teta črievičková Bratislavkovská a ujo Em, a teta Pumandulka a ujo Pumák. A Prečonie . Prečonie , ale musel čoskoro odísť, šak prečo nie , nie ?
Potom som otvorila zobák a asi som ho zavrela, len medzi kašlom. Ale to neva. Keďže som väčšinu času v izbe, občas  potrebujem porozprávať toho viac .
Prebrali sme samé dôležité veci, teda koľko rokov taká žena sa namenštruuje a potom sme tolkovali o prejavoch lásky zvierat. Em veľmi citlivo vysvetlil, ako to robia zebry, či žirafy, jak žirafiak štuchá do tiet žiriaf, rovno trebárs aj dvoch naraz. Stručne a jasne, proste, šlo o popis správania smerujúci k tomu, že sa u toho druhu hrá na to, ktorá dá prvá :D


Zvyšok sa v tom čase cákal niekde po Tatrách a ja som napäto očakávala Rusalkovic dievča, na ktoré som sa veľmi tešila a to nežné stvorenie , Snežku.  No aj tak bolo a Zelienka a Vločka sa ukázali. Zelienka v krikľavo zelenej bundičke a Snežka.
Snežke sa musím povenovať. Pre jej krehkosť , schovavájúcu sa v 185 cm (?? :) tete hádzanarke s jamkami v lícach a nebezpečne šibalskými očami. Teta Snežka ma odzbrojila ihneď svojím medveďom, ktorého si dovliekla.
Jo, inak , na izbe sme teda boli štyria, ja, Snežka, Rusalka a Méďa. Méďa figuruje však len v Snežkinom živote viac :DD

Takže piatok bol fasa, dostala som sa kam som mala, zoznámila som sa a za chvíľku sa vo mne usadil ten správny pocit.
To je ten pocit, keď ste na správnom mieste, v správny čas, so správnymi ľudmi.

Tož zatiaľ potiaľ.
Krásne sníčky :)

ps1:
(Ano tiede , nebol si spomenutí, lebo píšem o piatku, neboj dojde rada na tvoju úžasnosť ).