Fresky

Ani neviem. S touto knížkou si leziem kade tade celý mesiac.
Čítam po troške. Zatváram oči a nechávam sa omývať vodou riek, potokov, morí.
Pre očami sa mi maľujú stý krát opísané rybičky, tancujúce, hrajúce sa, magické.
Pytliačim očami Ota Pavla, nechávam sa unášať jeho príbehmi obyčajnými .
Obyčajnými? Neobyčajnými. Vzťahmi tvorenými v lone prírody.
Ota odkrýva svet rýb , prírody a svojich postojov v krásne vykreslených prostých príbehoch.
Hľadí na svet spočiatku perspektívou svojho otca, rozprávanie chutne prerývané svojím pohľadom.
Otváram si ho cestou do práce a z práce v električke.
A zabudnem na všetko. Hojdám sa očami v zdanlivo nedosiahnuteľnej prírode.
Preskočím všetky tie ruchy, pohyby ľudí, všetky tie povinnosti.
A zveziem sa v myšlienkach  po brehoch Vltavy alebo Berounky a kde kade, proste preč ...
Na kritiky ja nie som, ale úryvky opísať viem. A vôbec , táto knížočka celá stojí za to.

Venovanie v čele knížky : "Mame, ktorá mala za muža môjho tatka."

O ľuďoch
----------------
Otcovi grobian Prošek vyhovoval, pretože celý život tvrdil, že fajnoví ľudia stoja za hovno.

Zatiaľ čo Oberski bol tridsaťročný, Romanowsky mal dvakrát toľko. Vyzeral ako chovateľ králikov. Väčšinou mlčal, necítil potrebu o niečom rozprávať.
Človek je zvyknutý, že väčšina ľudí sa pred inými okamžite vyťahuje - krásnou výslovnosťou , autami, príjmami, vilami, chatami, vedomosťami, titulmi a hodnosťami, vyznamenaniami a kultúrnosťou  aj známosťami alebo psami.
Pán Romanovski bude asi kancelárskou myšou, z ktorej postupom času a protekcie urobili admirála ...

Mlčal som. Koľkokrát v živote som sa už pomýlil. Tí najvynikajúcejší ľudia sú najskromnejší. Iba hlupáci a úbožiaci musia o sebe rozprávať, aby vo vlastných očiach vyrástli.
Ja som tiež rozprával Romanowskému, ako som raz hrdinsky podliezal prekážkovú dráhu v ohni slepých striel. To sa teda isto dobre zabával.


O poverách
-----------------
-"Prečo plačeš, mama ?"
-"Keď je veľa húb, bude vojna."
-"To je povera, mamička". ...
Na budúci rok nás zabrali Nemci.
..
Dom pri rieke sa prepadol a horel. Nad riekou letel veľký sivý heinkel, sedel v ňom smejúci sa pilot s bielou lebkou a s vycerenými zubami.
Lietadlo malo na krídlach čierne kríže. Začalo vrhať bomby do rieky na moje ryby. Na hladinu vyplávali ich mŕtve telá.
Boli biele ako biele smútočné oznámenia vo výkladných skriniach a  podobali sa aj veľkým bielym hríbom s popraskanými klobúkmi.
A na tých oznámeniach bolo napísané : Už sem nikdy neprídeme. Skončil sa detský karneval.


O prírode
------------------
Hľadel som na kapry, ako sa bezstarostne potulujú vo vode a zrejme o ničom nepremýšľajú. Sťahovali sa v rybníku z miesta na miesto a plávali v húfoch ako vojská.
Cestovali v kruhoch a pásli sa. Vyliezol som na vŕbu a ticho som sa im privrával .
Zdalo sa mi, že natŕčajú uši a počúvajú ma . Boli krásne mosadzné zlaté, a keď robili stojky a kotrmelce, videl som ich žlté vypasané bruchá. ...

A snívalo sa mi aj o medovom čase, o sviatku stromov a sviatku včiel. Uvidel som krásnu pannu, ktorá mala telo biele a nepoškvrnené ako telá líp v aleji, ktorej sa odjakživa hovorila Dlhá míľa. ...


Rieku som mal  radšej ako čokoľvek na svete a vtedy som sa za to hanbil. A nevedel som, prečo rieku tak milujem. Či preto, že sú v nej ryby, alebo preto, že je voľná a nespútaná. Pretože sa nikdy nezastaví ?
Preto že šumí a nedovolí spať?  Preto, že je tu veky , alebo preto , že v nej môžeš plávať , či v nej môžeš zomrieť?
Nemohol som vtedy odpovedať, bol som ako mladý pes, ktorý ešte len oňucháva vône najkrajších nároží. ...


Hore nad Višňouvou je čistá. V prúde zbadám skupinu svalnatých mrien. Ryjú na dne a stavajú sa na hlavu.
Vypúšťajú bublinky a pravdepodobne krochkajú ako svinky. Ležím na bruchu a pozorujem ich.

O prvej rybe
------------------------

Bol to môj prvý pstruh.
...
Zaklopal som na kuchynské dvere. Usmiala sa na mňa a povedala - "Čože?"
"Niečo som vám priniesol, pani Fraňková".
Vytiahol som vreckovku a na lavici som vybalil pstrúžika.
Mlčala . Po chvíli ticho povedala,"Toho si tam mohol ešte chvíľu nechať".
Vyspätkoval som z kuchyne. Utekal som až na cestu a tam som sa zastavil . Ale som tomu dal. Toto bolo teda to auto a tá motorka, čo som jej chcel darovať.
A prvý raz v živote ma napadlo:
- Kde sa v nás berie to rabiátstvo ?
- Kde sa v nás berie tá pytliacka krv ?
Zahanbený som utekal ďalej ako zlodej., ktorý vie , že bude kradnúť , pretože to chutí.
Pri rieke som sa vyzliekol a plával som, aby som sa očistil ako hriešnici v tej indickej rieke Gange. Na všetko som prestal myslieť.
Pretože rieka je iná ako potok .
Rieka je hlboká studňa poznania.


O Honzovej prvej rybe
------------------------------

Pozoroval som Dlhého Honza. Triasli sa mu ruky , keď mu prút prvý raz oznamoval ťuk ťuk.  ...
Svoj prút som nechával skoro bez povšimnutia, pozoroval som Honza.
Nemýlil som sa.
Ako sa stretol so svojou prvou rybou, chytil sa sám.  ...
Zaspával som a on rozprával o rybách , ako chlapec rozpráva mame o prvých dňoch v škole.


Z korešpondencie Ota Pavla o poviedke "Smrť krásnych srncov"
--------------------------------------------------------------------------------
si môžte prečítať u Rusalky, ktorá oprášila jeho knížočku "Z korespondence", čím ma veľmi potešila, pretože som ju v rukách nemala.