“Izba je konečne vymaľovaná. Radko mi pomohol, bez neho by mi to trvalo hrozne dlho. Aj keď som už maľovala aj sama, je to ťažké všetko presúvať. Natália sa vôbec nespýtala, či nepotrebujem pomôcť. Nespýta sa vlastne na nič nikdy. Mám pocit, akoby som bola pre ňu vzduch. Spýtala som sa jej, či si nechce dokúpiť farbu k tomu, čo zvýšilo mne, aby si to vymaľovala. Jej izba vyzerá, akoby tam bývali pred tým divosi. Odmietla. Odmietne čokoľvek. Iba minule, v noci, zjedla čo som jej odložila. Nerada varím sama pre seba.“ – dopísala plniacim perom vetu, odložila denník. Otvorila dvere, prešla do kuchyne a odkrojila si chlieb. Čakala kým Natália víjde z kúpelky. Natália višla len v gaťkách s ručníkom na hlave. Ninu to zaskočilo, aj keď nemalo prečo. Za ňou sa vyvalila z kúpelky para. „Mala si zakričať, že čakáš na kúpelku“, povedala, prešla okolo nej a zavrela dvere. Nina mávala dvere otvorené stále. Kedysi bývala v izbe s dverami do domu aj do záhrady, obe mala vždy otvorené, kým ju počasie neprinútilo ich zatvárať. Vošla do pary, rýchlo sa osprchovala, šetrila vodou. Radko po ňu prišiel. Milovala keď prišiel skôr, sadol si do kuchyne a sledoval ako doladzuje posledné veci na sebe. Mal sestru, preto tá trpezlivosť. Bolo to nezvyčajné pre ňu stále, sadnúť si pred neho so šmýnkami a pretvoriť sa pred jeho očami. Díval sa ako si nanáša linku, maľovala sa jemne, tu a tam niečo zvýraznila. Vzrušovalo ju jeho pohľad. V ten večer jej kúpil krásne jednoduhcé strieborné náušnice. Dívala sa ako sa trblietajú. Trblietavé veci, brúsené skla, sklíčka, jej robili radosť. Aj sneh. Akoby vtedy snila, keď sa na nich dívala. Nadšene ho objala. Zovrel ju na chvíľu v tom veľkom bezpečnom objatí a chcela sa tak v ňom stratiť. Vzal náušnice a dal jej ich. Bol to zvláštny pocit, tak odovzdane stáť a čakať, kým ňou prenikli náušnice na dvoch miestach. Stáť a uvedomovať si, že tie precízne ruky, ktoré šijú iných sa dotýkajú jej uší. Jemne. Dýchala zrýchlene.
V divadle sedela vedľa neho, dlaň mala v jeho dlani a podvedome sa spokojne usmievala. Poznal ten jej úsmev, mal ho rád. Ju mal rád.
Keď sa vrátila na internát, z ich izby vychádzala nejaká od Natálie o dosť staršia žena, alebo aspoň tak pôsobila. Nina sa pozrela na hodinky. Bolo po druhej. Rozpačito si s ňou vymenila pozdrav. Natália sedela za stolom a fajčila rovno v kuchyni. Nezavrela Nine dvere do jej izby. Nina nefajčila. Zavrela prekvapene dvere a rozmýšľala, čo vlastne má povedať.
- Ahoj krásko, kdes byla – usmiala sa na ňu Natália. Pila. Nina to už na nej poznala. Nina nepila.
- V divadle. Na internáte sa nemá fajčiť . – povedala Nina. Natália sa drsne rozosmiala.
- Nemá. Čo s tým spravíš ? – spýtala sa drzo a stále sa usmievala. Potiahla si z dopolky zapálenej cigarety. Nina neznášala konflikty, ťažko si v nich vedela presadiť svoje, aj keď bola v práve. Ale smrad ju mierne rozčúlil. Predstava napáchnutej izby ešte viac. Prešla k Natálii a skôr ako tá stihla vytušiť, čo zamýšľa, nedofajčená cigareta dodýchala v záchode. Nina spláchla. Natália sa skutočne pobavene oprela o stoličku. Nina vzala tesco tašku, vysypala do nej popolník, zauzlíkovala ju a hodila do koša. Tak ako bola oblečená v jemných bielych šatách a ako sa jej leskli náušnice, tak mala Natália pocit, že sa všetko okolo nej čistí pred jej očami. Zmizli poháre od vína. Fľaša. Nina vošla do izby, zhodila šaty a v spodnom prádle tak ako bola, mihala sa jej pred očami. Okamžite sa rozrazili dvere do Natáliinej izby a spravila prievan. Nastriekala do kuchyne svoju jemnú citrónovú voňavku. Zotrela stôl. Natália sa pobavene usmievala. Len tú pobavenosť striedal pocit na ktorý už dávno zabudla. Pocit takej tej vnútornej čistoty.
- Zmiješ zo mňa vôňu aj ten ženy , čo odišla? – vrátila sa do ironického pocitu. Nina odišla do izby, hodila na seba pyžamo a vrátila sa do kuchyne. Sadla si oproti Natálii.
- Nie. Tá sa ma netýka. V svojom súkromí si rob, čo chceš, v našom spoločnom priestore sa budeme musieť dohodnúť. – povedala odvážne. Natálii ale bolo všetko smiešne. Nemohla to zastaviť. Stále sa jej prehrávalo, ako Nina pobehovala a ako vysokokvalifikovaná upratovačka s náznakom matky to tu pred ňou vyčistila. Ako čistička. Rozrehotala sa . O Koľko rokov mohla mať viac ako toto dievča ? O 4, 5, 6 ? O aký život bola inde ?
- Koľko máš vlastne rokov ? – spýtala sa idúc k chladničke, vyberajúc víno a dva poháre na stopke.
- Dvadsať tri. Čo robíš ? – pýtala sa ako ju sledovala Nina. Takže o päť mladšia, doplnila si Natália. Preťahovala štúdium, žila pár rokov preč. Končila doktorát. Hm. Aká bola ešte iná v Nininom veku.
- No si sa chcela rozprávať, síce dávnejšie. – hehe, zasmiala sa Natália – ale bolo to tak, nie ?
- Je pozde, zajtra skoro vstávam. – oponovala Nina, viac kvôli sebe. Ale chcela to, veľmi.
Natália ju zase chcela opiť. Aspoň trochu. Z tej čistoty a tej čistej mysle sa jej totiž blýskalo pred očami. Hlavne sa jej nechcelo spať. Nina sa uvoľnila, niežeby nebola pri ľuďoch uvoľnená, ale pri Natálii neustále pocíťovala úzkosť. Nemohla sa toho pocitu nijak zbaviť. Teraz visel na klinci a hompáľal sa ako spomienka. Malo to jediný zádrheľ, kým ona Natálii odpovedala skoro na všetko a tá z nej skoro všetko z vytiahla, jej odpovede boli vágne, alebo neboli žiadne alebo jej otázky označila za smiešne, zbytočné. Nina vedela, že smiešne nie sú, iba nerozumela... Nie nerozumela tej žene oproti s uhrančivými čiernymi očami jak sa zdalo trochu promiskuitnej. A nerozumela ešte niečomu, sebe. Sebe pri nej. Kecali asi do štvrtej.
- Nič si mi o sebe nepovedala dokopy – zhrnula Nina nahlas a oprela si bezradne ruky do dlaní.
- Za to ty si mi toho povedala dosť. To tak pri mne býva – odpovedala Natália s dosť neurčitou tvárou.
- Ale ja by som ťa chcela poznať.- vravela Nina opatrne.
- Možno niekedy, dievča. Je pozde. Poďme spať.- zahlásila zrazu prudko. Nechala všetko tak ako bolo a spadla na posteľ, asi toho mala dosť.
Nina vzala plniace pero a škrabala nie celkom čitateľne ..
„Natalia sa rozhodla rozprávať. Vytiahla zo mňa spomienky, na ktoré som dávno zabudla. Nič sexuálne,akoby to bolo tabu. Ale nepovedala mi skoro nič o sebe. Nestretla som nikoho tak divného. Bol to hrozne zvláštny večer. “
Až na druhý deň, keď to po sebe čítala, opravila-doplnila „záznam“ predošlého dňa.
Komentáre
tak dobre
hmmmm :)
zari
na pokračovanie trpezlivo čakám tiež :-)
Tak to ano, neviem veru ktorú by som
kiti
zari
:-)
a kedy to bude už ďalšia....
Ujo vie,že nič zaujímavé to nebude