Fresky

Začalo pršať. Zložil rukavice, postavil sa, zavrel vrece so zeminou, hodil ho do fúriku a kráčal obrovskou záhradou. Biele javorce sa chveli pod údermi pribúdajúcich kvapiek a na ceste za plotom klopkali topánky. Ponáhľajúca sa žena s telefónom na uchu, rukou nad ofinou sa otočilo podvedome do záhrady za plotom so secesnými kovovými kučerami. Zachytila jeho pohľad, len tak sa na ňu usmial, ako otočila neveriacky druhý aj tretí krát hlavu. Že sa díval. Že sa len tak usmial. Že prečo sa usmial. Otáčala sa s tou rukou a telefónom na uchu a vzdialila sa. Neusmiala sa. Ale on keď zhadzoval kombinézu sa usmieval. Len tak. Pretože pršalo, pretože príroda sa sprchovala, pretože zem potom voňala novo, pretože mal rád dážď.

Vydal sa na cestu k zastávke. S každým krokom hustol dážď . Nemal dáždnik. Aj keby ho mal, neroztvoril by ho, pretože by ho nemal.

Aj žena utekala domov. Dážď hustol. Neúprosne zmývajúci šmýnky. Nech robila čokoľvek. Voda sa šmýkala po ofine, kĺzala po lícach a studená ďalej krkom, pod bundu, okolo zlatého prívesku v tvare srdca. Po prstoch. Bola všade. Utekala rukou chrániac tvár neúspešne. Dobehla na smutnú vidiecku zastávku. Šedý kus plechu za ktorý bola vďačná. Tak krásne to ráno vyzeralo. Krásne počasie, aj pohovor. A teraz toto. Nikde nikoho. Len vdiaľke kráčajúci nejaký obrys, pohybujúci sa ako za slnečného počasia. Už rozmýšľala, či je skutočne blázon, keď sa spustil taký prudký lejak, že muž vdiaľke sa predsa len pohol a dal sa do behu. A dobehol. A dobehol ku nej.

Stáli tam. Žena nesvoja otvárala kabelku a snažila sa v nej vyhrabať svoju stratenú krásu v prípade , že by predsa len našla to jediné, čo jej chýbalo – zrkadlo. Muž sa oprel o plech a pozeral. Sem tam s pobavením hľadel na ženu. Na jej snahu, opraviť si rozmazané oči na slepo. Ako sa odkrývala aby to náhodou nevidel. V sebe sa usmieval.

-          Už to máte celkom dobré – ozval sa hlas za ňou, príjemne rušiaci dlhé ticho. Otočila sa na neho na kratulinko a sčervenela rozpakmi. Záhardník sa len usmieval, zase tak ako keď šla okolo. Neusmiala sa opäť. Pretože sa sústredila na predstavu seba samej a okrem toho ju štípali oči zo špirály . Predsa len ešte rýchlo pozrela do kabelky a spomenula si na malú kefu do vlasov, kde bolo také hrozne primitívne zrkadlo. Vytiahla ho a okamžite si prezrela tvár.

-          Tuším máte pravdu – povedala a konečne sa odvážila na neho pozrieť aj trošku usmiať.

Neponáhľal sa domov, nakoniec to mal 15 minút pešo. Díval sa na jej nohy. Krásne nalepená sukňa lemovala stehná. Dlhé ryšavé vlasy sa lepili na bielu bundičku. Mala snáď nazelenalé oči. Stál tam s ňou pre to. Pre tie nohy, vlasy a oči. A ešte čosi. Preto že keď sa na ňu díval, mal chuť sa usmievať.  Taká bola milá, plachá a celá strojená. Ako drobné kvety v záharadách o ktoré sa staral, ktoré nikto nešľachtil a o ktorých málokto vedel. I táto vyzerala taká, možno nepostrehnuteľná v inom čase, v inom počasí, medzi inými ženami. Ale dnes nie. Dnes bola mokrá, zvlhnutá, nepripravená, nešľachtená, ušľachtilo hanblivá.

-          Kam idete , ak sa smiem spýtať ? – ležérne povedal opretý a díval sa pritom do kaluže, ktorá im rástla pred očami. Možno pre to, že na ňu nezýzal a zbadala jeho odvrátenú tvár sa rozrozprávala .

-          Ja ? Do Prešova. Viete bola som tu na pohovore. Už som dlhšiu dobu nezamestnaná a zdedila som tu dom dávnejšie. Podnájomníci už skončili a náhodou som tu našla prácu. Tak som rozmýšľala, aké by to bolo tu bývať. Ale na pohovore bolo plno ľudí. Veľmi veľa. Potom som zistila, že som zabudla kľúče od domu doma. A rozpšalo sa. A tak si myslím, že je to asi znamenie. Nie že by som bola poverčivá – opatrne povedala a chcela zistiť, či si o nej niečo zlé nemyslí, ale stále sa díval pred seba , až do tohto momentu. Keď sa do nej zahĺbil, až zase zrozpačitela a rozrušená odvrátila tvár. Bola presne ten typ, ktorý rozpráva, veľa, čokoľvek, o čomkoľvek, keď sa necíti celkom dobre.

-          Vidíte, tak som sa tu rozprávala, ani ste sa to nepýtali. Niežeby som tým chcela povedať, že Vás to nemohlo zaujímať – a už sa zamotala. Usmieval sa v duchu nad tou mladosťou a opatrnosťou .

-          Ale zaujíma to viete, že ma to zaujíma. Prečo iné by som tu stál . – povedal pobavene a pozrel sa na ňu. Stála v bezpečnej vzdialenosti od neho, stískala mokrú kabelku a dávala si mokré vlasy za ucho.  Až kým si neovedomila, čo vlastne povedal.

-          Ako to myslíte ? Vy nečakáte na autobus ? – pýtala sa prekvapene.

-          Nie, nečakám – odpovedal. Vyzeralo , že jej zasvietila žiarovka nad hlavou a kalkulovala všetky možné odpovede .

-          Ale tak potom , prečo .. – chcela ale nedopovedala. Priložil si prst na úst a stíchla. Všetko bolo sivé . Kaluže rástli. Bola jej zima. Ale čosi sa nad ňou rozprestrelo. Pocit miernej nevysvetlitelnej pohody. A hrialo ju trošku. Že sa na ňu díva. Že deň možno nie je tak tmavý.

-          Bývam neďaleko, spravím Vám čaj , dostanete k nemu tepláky , med, papuče – prekladal len tak ledabolo a díval sa na jej prekvapenú tvár , ktorý by už už namietala, nebyť tej súseldnosti, ktorú si musela skladať – a ak sa Vám nebude chcieť nakoniec zostať v mojom teplom náručí, odveziem Vás miesto milovania do Prešova. – dokončil a pozeral pred seba.

-          Ja nezostávam v náručí cudzích mužov a vôbec ... – otočil sa a stíchla. Lebo pršalo a pretože sa to nestávalo. Stáť s niekým, kto sa jej páčil. Tak nevtierne ako tento muž , ktorý sa na ňu z neznámych príčin usmieval už v montérkach. Aj keď s monetérkovými nehovorila. Nestretávala sa s takými. S kým sa stretávala ? S kým to vlastne ležala v horúcom náručí ? Kto jej to ponúkol naposledy ? Ale čo to je za ponuka . Nejaký úchyl na zastávke čo s ňou chce spať. Prebíjalo sa samo od seba. S pokušením. A s váhaním. Nie s váhaním na milovanie. Len s tým, že chcela ešte chvíľu byť tam niekde. Kde niekde ?

Niekde vedľa neho. Nenávidela ho pre tú ponuku. Aj ten dážď zrazu.

-          Čo keď ste nejaký masový .. – drsne sa rozosmial hrubým teplým hlasom .

-          Áno, a zamestnávajú ma tu, aby som masovo zabíjal škodcov na rastlinách.

-          Nesmejte sa, čo keď ...

-          Nesmejem sa Vašej polemike, ide Vám autobus. – usmial sa a ukázal opačným smerom. Žena sa prekvapene otočila a skutočne. Razil si to po deravej ceste k nim. A prichádzal neľútostne rýchlo. Až ju prudko zabolelo, že prichádza a že už nemá čas sa rozprávať a ubezpečiť sa a ísť. A ísť s tým zvláštnym mužom na čaj. Zmetene pozerala na neho a na autobus, dvere sa otvorili a ona pred nimi stála. Vodič čakal. Pozrela sa na muža.

-          Dovidenia – povedal jej. Prikývla . Nastúpila. Ešte sa ho snažila vidieť cez zahmlené sklo. Utrela ho rukov a videla ako kráča, opäť tak pomaly dažďom. Mala pocit, že ju bolí jej rozhodnutie. Aj keď vyhrávalo to, čo je vravelo, že na ňu šiel zhurta.

Tú prácu dostala. Kľúče našla. Aj sa presťahovala. Aj okolo noblesnej záhrady chodila. Záhradník sa vždy usmial . Aj ona sa usmiala. Nič nepovedal okrem pozdravu. Priala si aby pršalo. Aby boli v tej bútke. Ale nepšalo a neboli .  A ona nevedela ako to znova zariadiť. Aby povedala, to vtedajšie áno. Aspoň na čaj.