Fresky

V televízii išla Superstar , obe sledovali zaujate spevákov. Každá mala vlastného favorita .
Horník sedel na parapete ako macka a pozeral von oknom . Slnko zašlo dávno.
- Som tak rada, že si ku mne zašla . Už som si začínala pomaly robiť hanbu u Mlieka .
- Ja myslím, že už zažil horšie veci v svojom bare , ako teba opitú - konštatovala vecne Nina a sledovala spevácku s napätím . Vždy im držala nevýslovne palce . Pritom si kusala do druhej ešte neupravenej ruky.
- Si úplný barbar, načo sa ja snažím, keď ty si za chvíľu moju hodinovú prácu zješ !
- Nezjem, nikdy nejem tvoju prácu . - oponovala Nina. Bola to pravda, ako náhle sa jej ruky dostali do Katinej parády mala k nim hlbokú úctu . Akurát , že na rozdiel od nej sa venovala pomývaniu riadu a krása nechtov po týždni bola len spomienkou.
- Daj mi tú druhú nešťastnicu - direktívny hlas vytrhol Ninu z pozerania . Položila vzorne druhú ruku na stôl.
- Prečo to vlastne pozeráme ? Tvoj hlas znel v telefóne tak divne.
Ninin telefón síce často robil "tu tu tu" ale vždy sa potom ozvala naspäť .
- Neznel divne - bránila sa Kata a zastrel sa jej hlas .
- Znel divne, veď ťa poznám .
- Keď mne je tak strašne - konečne to pomenovala Kata za triezva . Vzala nálepky a mesiačiky nalepovala pekne jeden po druhom na nechty a tvárila sa , že tú vetu nepovedala . Tak sa jej to zdalo lepšie, čo bude obťažovať kade chodí. Aj tak obťažovala nemusela sa aj tváriť, že o tom vie. Na rozchod je každý sám.
- Na rozchod je každý tak sám - spontánne vyriekla až sa prekvapila ako to znelo . Rýchlo siahla po bielom laku a s pevnou rukou maľovala necht za nechtom.
Nina ju sledovala . Poznali sa príliš dlho na to, aby vedela, že má svoju zahováraciu náladu , typickú pre veci, s ktorými sa nevedela vyrovnať.
Trebalo počkať, u Kati vždy trebalo počkať pokiaľ šlo o rozprávanie nepríjemných vecí. Vyhýbala sa im ako čertu. Snáď to bolo tou príliš pozitívnou povahou.
Vyzerala akoby nevedela, čo má robiť s negatívnymi vecami . Nina brala negatívne veci normálne , no normálne , minimálne normálne patriace k životu. Nepovažovala svoj život za príliš krásny ani príliš tragický . Mala normálny život. Normálnu prácu , normálneho muža, s ktorým ju život bavil a ku ktorému sa rada vracala. Neoslavovala každé ročné obdobie ako tenkrát po prvé a nebozkávala vločky. Kata ich bozkávala. Často fúkala do snehu a potom mala v tvári ten výraz , ktorý jasne vravel , že začne guľovačka. Z nejakých dôvodov zabúdala, že je namaľovaná a že to sneh zistí a tiež že aj ostatní môžu byt namaľovaní. Bolo to jedno, po tom výraze vždy pristála neveľmi tvrdá guľa v Nininom kabáte . Lenže tie jej hry boli lákavé. S Kaťou sa vždy dalo hrať bez ohľadu na počasie, na čas, na stáří . Bola v tom nákazlivá. Rovnako nákazlivú mala aj vzácnu depresiu.
Nine sa zdalo, že miestnosť stmavla a že speváci prestali spievať. Na rozchod je každý sám , rezonovalo jej v ušiach . Rozchod nezažila , Marka milovala od 17tich a vzala si ho. Bolo to prosté . Teraz ho milovala a občas to tak prosté nebolo. Moderným rozchodom nerozumela, problémy riešila , neukončovala vzťah ani tým nehrozila. Možno to bolo tým dobrým počiatočným výberom .

Kata zavrela lak a obložila sa dekou.
- Je mi furt zima posledné dni . - bola nababušená v pletených šatách s hrubými červenými pančuškami a na nohách mala veľkých zajacov ako papuče.
- Hej , mám zajace od zajaca .- povedala skleslo .
Nina čakala, s Katou trebalo vždy čakať pokiaľ šlo o nepríjemné veci. Inak sa chytila čohokoľvek čo bolo vyslovené a už uháňala preč .
- Som tu upratovala dnes , chcela som dať preč všetky Radkove veci .  - vzdychla .
Nina sa pozrela po obývačke. Obývačka bola vždy uprataná . Mala rada Katin bejvák . Cítila sa tu dobre. Netrebalo sa tváriť nijak . Patrilo človeku čokoľvek v jej dome . Tak ako chladnička alebo čokoľvek iné. Netrebalo sa na nič normálne pýtať , mohla si vziať tepláky zo skrine, vedela kde ich nájde . Mala u nej svoju zubnú kefku , fotky, plno fotiek na Katinej stene v izbe .
- A vieš čo je najstrašnejšie ? - zúfalo zavzlykala, tragicky hlesla a výlúdila ešte nejaký neidentifikovateľný zvuk .
- Neviem . - zúčastnene odpovedala Nina .
- "Keď to je tak strašné ...  Keď on si všetky veci vzal !
Prehľadala som každý kúsok , chápeš to, ako môže byt niekto tak dôsledný ?
Prešla som všetko, vošla som aj do kuchynskej linky, kde ukladal svoju panvičku  - zavzlykala tragicky - Ani tá tam nie je !"-Nina zúčastnene sedela a snažila sa nevyprsknúť do smiechu.. Možno neskôr, sama, teraz nie . Nebolo to smiešne ale prišlo jej to smiešne .
-Čo si robil zápisník "Čo som si doniesol ku Kati a nemám zabudnúť po rozchode si vziať späť" ? Ani hrnček s tým plným uškom tu nenechal.
Robila som mu do neho ráno horúce kakao , keď si bral oblek a šiel na súd . Bol nervózny tak som mu robila kakao miesto kávy.
Nič si tu nezabudol, len moje srdce si vzal. A cítim ho všade a všetky veci si pamätám kde boli a teraz tam na mňa čučí prázdno - tak to tu ešte nebolo .
Bolo len smutno. Také v ktorom je smutno . Smutné smutno a smutné ticho . Ale po kakau voňajúce smutno a smutno všade tu ešte nebolo. A zrazu bolo všade.

Nemohli nesiahnuť po víne. Nina zavolala Markovi domov a oznámila, že musí zachrániť zranené srdce .
Nemala predstavu ako záchranu urobí, a tak si povedala, že proste len tu bude .
Čo mohla viac spraviť ?
Vzápätí dostala odpoveď, keď sa Kata spýtala - Môžem ti ako jemný vzor spraviť malinké srdiečka ? -  nechala si namaľovať srdiečka na nechty, nechala by si namaľovať čokoľvek .
Od toho kamaráti predsa sú , pre srdiečka , pousmiala sa jemne Nina .
- A bolesť je gýčová určitý čas  , hej je , no a ? - zahlásila Kaťa  a priateľsky sa usmiala .

.