Fresky

Láska je niečo, čo obsiahne všetko . Taká mala byť . Taká sa mi niekde v predstavách zrodila skôr ako som si stihla užiť blúznenie a neistotu toho o čom má byť . Pre istotu tak skoro, aby som vedela vždy povedať, že to neni to pravé a tak prežívala neustále niečo, čo sa nedá popísať, neúplnosť ...

Láska mala celkom konkrétnu podobu .Absolútna. Obsiahla túžbu nechať sa spoznať a poznávať , spliesť sa .Obsiahla hluk tlkotu srdca, tichosť ako prejav priestoru medzi tlkotmi dvoch rozdielnych sŕdc zladených pri spomalenom dychu pokoja ... obsiahla tichosť tlkotu srdca , hlasnosť ako prejav priestoru zladených pier pri vášnivom pokoj kradnúcemu dychu. Obsiahla materstvo, zrod aj smrť . Obsiahla všetok strach zo slobody, za ktorú tak človek bojuje a všetku tú slobodu, ktorú dokáže bez strachu nadeliť v súzvuku bez pút . Bez podmaňovania , bez ovládania , bez manipulovania , bez skrývania , bez strachu z toho, že ten druhý by mohol odísť , ak by spoznal viac , ako si môžeme venovať. Obsiahla všetku vinu aj nevinu z  koexistencie , ako láskavé odpustenie za to, že človek nemôže presiahnuť seba , aby urobil niekoho šťastnejšieho a môže len to kým je  . A pritom pohltila všetku tú ladnosť s akou sa okresávajú kamene šúchajúce sa dnom riek . Pohltila všetku rozporuplnosť sveta aby našla ťažisko v mužovi-žene . Zahrňovala aj pocit, že môžem byť mužom potrebami a že môj muž môže byť ženou v tých istých momentoch . Že sme jedno , a to čím sa muž a žena tak odlišuje by dostalo význam a prepojilo sa , akoby uzatvorilo obruč tak rozdielnych energíí a nechalo ich cirkulovať cez oboch . A šťastie , a stromy , skaly, voda ... a všetka tá rosa .

 
Pred 5 dňami som našla na internete miesto, volá sa Oblazy . Nikto nás tam nevedel nasmerovať , keď som tam ťahala kamarátov, začalo liať, stanovačka sa pretiahla o deň a ja som omieľala Oblazy, Oblazy.A zrazu posledný deň, sme došli na Oblazy už len s jedným  kamarátom .
    Hodinu pešo od mestečka maličkého , chodník sa tiahol veľkým prevýšením nahor Kvačianskou dolinou , fúkalo a občas pršalo, les dýchal farbami šede a my sme si to razili na moje miestečko . Stáva sa mi to zriedka, že idem , zrazu viem všetko spraviť, kamkoľvek sa dostať, zrazu veľmi zriedka viem, kam ma to ťahá . Na koniec sa cesta zrážala spať  k rieke a čakali tam na mňa moje Oblazy. Už na stanovačke sa smiali , že oblaky.

Tak som zostúpila tam .. Horný mlyn a Dolný mlyn , lúčka, rieka , vysoký strom a široké tiahnúce sa skaly do výšky obklopujúce miesto . A mne sa zastavoval dych. Akoby som to poznala . Miesto nikoho ... dva mlyny uprostred ticha . Ten deň si to tam razili turisti ale ja som ich prekračovala v myšlienkach . Rozmýšľala som o ľuďoch ktorí tam žili ...

 

Akosi nevyšiel čas posedieť tam , ale dojem bol mocný . Cestou späť pred stopom sme sa zastavil v mestečku a ujo krčmár keď ma počul rozprávať nabehol s výstrižkami o Oblazoch . A ja som čítala o Hornom mlyne . O ruskom zajatcovi a Márii a ich láske . A o tom ako sa po rokoch dostali na to miesto . Ako tam boli spolu založili rodinu v tej krajine uprostred ničoho, alebo všetkého . Ako tam mali 3 deti, ako ich opustili a odišli do miest . Videla som ako Márii pred 20 rokmi umrel po desiatkach rokoch manželstva muž, s ktorým na takom mieste strávila život. Ako tam ostala sama potom ...Ostala tam. Na Oblazoch , s jednou kozou či kravou a psom a malým statkom . Ostala tam možno s ním ... A preplietlo sa mi to s predstavou mojej starej predstavy lásky ... proste to tak zacvaklo . Láska robí divy ... ako láska môže vyzerať na takom mieste . V srdci ničoho ? hm .... Tak čudne ma zasiahol ten príbeh , celé to miesto ... možno to bolo aj počasím , neviem .

 
Čudné je to miesto, lákajúce ale zvláštne, skutočne a veľmi zvláštne zneli tie osudy, ktoré sa tam udiali .... a že čo majú Oblazy so mnou alebo ja s nimi, to fakt neviem . Ale možno to raz zistím.